Výchovné problémy, ktoré ohrozujú duchovnú existenciu človeka narastajú. Stále výraznejšie sa nám potvrdzuje fakt, že nám naozaj nestačí len vzdelávať, ale potrebujeme hlavne vychovávať mladých ľudí, ktorí s nadšením kráčajú za svojimi cieľmi, ktorí vedia, čo chcú, ktorí poznajú samých seba, prejavujú úctu k iným i  k sebe. Už v 90. rokoch 20. storočia sa na území Slovenska začalo s vyučovaním etickej výchovy ako voliteľného predmetu. Situácia je však taká, že v mnohých školách sa neučí vôbec a ak sa aj učí, navštevuje ho minimálne množstvo žiakov. Na druhej strane výchovné problémy narastajú. Denne sme svedkami agresie, šikanovania, apatie. Počet detí s poruchami správania narastá. Je úplne jasné, že tento komplexný problém nevyrieši len škola a  už vôbec nielen etická výchova. Zároveň si však myslím, že je potrebné hľadať na každom vyučovacom predmete také formy a metódy, ktoré by našich žiakov čo najčastejšie privádzali k premýšľaniu nad prosociálnosťou a jej jednotlivými atribútmi, pretože len poznanie určitej teórie môže následne viesť aj k realizácii jednotlivých krokov. V knihe Etická výchova, ktorú napísal Roberto Roche Olivar, sú uvedené kroky, ktoré vedú k prosociálnosti, teda k takému správanou, ktoré je zamerané na pomoc alebo v prospech iných osôb, skupín alebo spoločenských cieľov, avšak bez toho, aby existovala vonkajšia odmena pre autora správania. Medzi charakteristikami prosociálnej osobnosti sa uvádza, že

–          prejavuje súcit s ľuďmi, ktorí majú ťažkosti,

–          teší ju obdarovať niekoho alebo rozdeliť sa s niekým,

–          namáha sa v prospech iných ľudí,

–          úspechy iných ľudí prijíma bez závisti,

–          má pochopenie pre starosti a nevýhody svojich známych,

–          prežíva s inými ľuďmi ich starosti a radosti.

Aby sme našich žiakov doviedli k prosociálnosti, mali by sme u nich rozvíjať nasledovné spôsobilosti a vlastnosti.

1. Dôstojnosť ľudskej osoby, úcta k sebe.

2. Postoje a spôsobilosti medziľudských vzťahov.

3. Pozitívne hodnotenie správania druhých.

4. Kreativitu a iniciatívu.

5. Komunikáciu a vyjadrovanie vlastných citov.

6. Interpersonálnu a sociálnu empatia.

7. Asertivitu. Riešenie agresivity a kompetitivity. Sebaovládanie. Konflikty s druhými.

8. Reálne a zobrazené prosociálne modely.

9. Prosociálne správanie. (Pomoc, darovanie, delenie, spolupráca, priateľstvo, zodpovednosť)

10. Spoločenskú a komplexnú prosociálnosť. (Nenásilie, solidarita, sociálne problémy)

Keď sa žiak nemá možnosť zoznámiť s cieľmi a myšlienkami etickej výchovy priamo na tomto predmete, je potrebné hľadať také cesty, pomocou ktorých by sme dokázali odovzdať posolstvo etickej výchovy prostredníctvom iných predmetov. Napríklad aj prostredníctvom predmetu slovenský jazyk a literatúra. Tento predmet ponúka dosť veľký priestor na to, aby žiak cez podrobný rozbor literárnych diel dokázal aj preciťovať konanie postáv, vedel hodnotiť ich správanie, dokázal nachádzať pozitívne a negatívne prejavy a  v konečnom dôsledku vedel v  konaní postáv nachádzať aj prvky vlastného života. Tým, že učiteľ motivuje žiaka takto vnímať postavy a  dej, nabáda ho vyjadrovať svoj názor a tým pádom mu pripravuje aj podmienky na rozvoj komunikácie. Vieme, že city a empatia sú faktory, ktoré úzko súvisia s prosociálnym správaním. City sú dôležitým predpokladom empatie a tá zjednodušuje komunikáciu. Pre človeka je veľmi dôležité, aby si uvedomoval existenciu svojich citov, aby ich vedel rozlišovať, a tak pochopil ich vplyv na jeho každodenné konanie, myslenie a správanie. Len ten, kto si uvedomuje svoje vlastné citové prežívanie, môže sa vcítiť do iných ľudí, a tak ich lepšie chápať. Pre žiakov je dôležité, aby vedeli, že city sú spojené s potrebami, ktoré vznikli v priebehu historického vývoja. Cit človeka, to je jeho vzťah k svetu, k tomu, čo robí, k ľuďom a  podobne. Základom citov sú potreby spojené so vzťahmi  medzi ľuďmi. City majú vplyv na náš organizmus, ovplyvňujú naše správanie a konanie. Keď si žiaci uvedomia existenciu citov, pomôže im to aj pri rozbore literárnych diel, lepšie pochopia aj konanie postáv, pretože pri mnohých rozboroch nestačí len rozumová, ale musí byť zastúpená aj emocionálna zložka. Citlivosť voči vlastným citom je predpokladom empatie. Keď sa vieme vciťovať do iných ľudí, tiež si vytvárame základy prosociálneho správania. Znižuje sa tak aj agresivita, zlepšujú sa sociálne vzťahy, nerobí nám problém podeliť sa, darovať niekomu niečo, stávame sa obľúbenejšími.

Dnešný svet často podporuje v deťoch pocit, že sa im nechce, ale aj nedá hovoriť. Hovoríme, že ide o krízu v komunikácii. Nesledujeme to len pri slabšie prospievajucich žiakoch, ale v niektorých prípadoch aj pri lepšie prospievajúcich. Prečo tomu tak je? Spôsobuje to jednak tá skutočnosť, že učiteľ nemá často dostatočný priestor na hodine, aby mohol vypočuť každého žiaka. Ďalšia príčina je aj tá, že takmer v každej triede existuje skupina žiakov veľmi aktívnych, ktorí neustále na seba upozorňujú a  za nich sa s radosťou skrývajú tí, ktorí neradi komunikujú. Pri veľkom počte žiakov učiteľ často neustriehne túto skutočnosť, a tak sa dostávajú k slovu stále tí istí žiaci. K zníženiu úrovne komunikácie dochádza aj z  toho dôvodu, že sa z časových dôvodov menej komunikuje v rodinách, tiež žiaci menej čítajú knihy, ktoré vo významnej miere rozširujú  slovnú zásobu.

V súčasnosti sa v rodinách preferuje hlavne televízia, počítače a internet. Ak je takto orientovaná celá rodina žiaka, nemôžeme sa čudovať, že úroveň vyjadrovania je veľmi nízka. So sledovaním nevhodných relácií v televízii či hraním akčných počítačových hier stúpa u žiakov agresivita, náladovosť a apatia. Žiaci s  komunikačnými problémami si až neskôr v živote uvedomujú, že tento nedostatok im prináša množstvo problémov v  interpersonálnych vzťahoch vo všeobecnosti i  na pracovisku. Z tohto vyplýva, že ak chceme situáciu zmeniť, predovšetkým učitelia slovenského jazyka musia stále väčší dôraz klásť i na ústnu formu vyjadrovania žiakov. Dale Carnage je presvedčený, že schopnosť hovoriť je jedným z predpokladov úspechu. Ďalej hovorí, že každý človek môže dobre hovoriť, ak má dostatok sebavedomia a má čo povedať. Sebavedomie možno získavať prekonaním toho, z čoho má človek strach a  postupným zhromažďovaním drobných úspechov. Komunikácia je teda okrem iného aj prekonávanie strachu. Získať sebavedomie a  odvahu, získať schopnosť pokojne a jasne premýšľať počas komunikácie nie je vôbec také ťažké, ako si ľudia bežne myslia. Každý človek má tieto schopnosti, nosí ich v sebe ukryté a môže ich rozvíjať, avšak za predpokladu, že má na to dostatočnú chuť a vôľu. Komunikáciu, empatiu, pozitívne hodnotenie seba a iných, formovanie vzorov a  v konečnom dôsledku aj samotnú prosociálnosť ako hlavný a základný cieľ etickej výchovy môže určitým spôsobom predmet slovenský jazyk a literatúra pomôcť u žiakov formovať, ak tí nemajú podmienky na to, aby mohli navštevovať predmet etická výchova. Učiteľ slovenského jazyka by mal hľadať také formy a metódy práce, ktoré určitým spôsobom môžu napomôcť rozvíjaniu vyššie uvedených schopností, ktoré sú v dnešnej dobe rovnako potrebné ako bohaté vedomosti a  jazykové znalosti.

Ak sa dnešný človek chce presadiť na trhu práce, je úplne samozrejmé, že mu nesmie chýbať zdravé sebavedomie, ktoré je potrebné formovať už u žiakov základnej školy. Je mi úplne jasné, že využívanie prvkov etickej výchovy na inom predmete nikdy dostatočne nenahradí samotnú etickú výchovu, ale vzhľadom na to, že v našich základných školách ju nemajú možnosť všetci žiaci navštevovať, je dobré preniesť aspoň niektoré myšlienky do všetkých predmetov. Na hodinách literárnej výchovy môžeme žiakom dávať napríklad tieto úlohy:

·         žiak vie hľadať podobnosť medzi ním a literárnou postavou,

·         žiak vie posúdiť, či literárny hrdina môže byť jeho vzorom alebo nie, ak áno, prečo,

·         žiak vie nájsť prvky prosociálneho správania v konaní postáv,

·         žiak vie nájsť aspoň jednu pozitívnu črtu aj pri zápornej postave, ak sa to dá,

·         žiak vie postavu nielen charakterizovať, ale aj obhajovať a kritizovať,

·         žiak sa vie vcítiť do psychiky a do konania literárnych postáv,

·         žiak vie analyzovať príčiny a dôvody konania postáv,

·         žiak vie poradiť postave pri prekonávaní prekážok a  riešení problémov,

·         žiak si vie zobrať príklad z literárnej postavy do vlastného života,

·         žiak sa vie poučiť z problémov literárnej postavy, a tak predchádza problémom v  reálnom živote.

Vhodnými otázkami a metódami môže učiteľ navodiť také situácie, pri ktorých sa žiaci dokážu jednak vcítiť do konania a prežívania postáv, dokážu vyjadriť aj vlastné pocity a pri vyjadrovaní vlastných názorov si rozvíjajú komunikáciu. Problematika charakteristiky postáv úzko súvisí s učivom z etickej výchovy o vzoroch. Medzi osvedčené metódy, ktoré podporujú rozvoj poznatkov z etickej výchovy na hodinách čítania či literárnej výchovy patrí hlavne písanie fiktívnych listov postavám, vciťovanie sa do postáv pri písaní denníkov, príprava fiktívnych rozhovorov s postavami, zostavovanie ponaučení a rád pre postavy, hľadanie nových riešení, nových záverov, vstup novej vymyslenej postavy do deja, ktorá dokáže pomôcť a práca s denníkom.

Poďme sa bližšie pozrieť na poslednú spomínanú metódu – prácu s denníkom. Keď som v spleti teórií a metód hľadala niečo, čo by deti ešte viac naštartovalo ešte k hlbšiemu vnímaniu ich sveta, narazila som na metodickú príručku pre pedagógov a  rodičov pri výchove detí sebapoznávaním a využitím motivačných rozprávok a tvorivých denníčkov  Som kráľom svojho sveta, ktorú napísala učiteľka 1. stupňa Základnej školy v Dubovciach Darina Vranová. Ona sama v príručke píše: „Súčasné deti sa často nesprávajú tak, ako by sme si to my dospelí predstavovali. Niekedy ich nechápeme, inokedy trestáme a v tom najlepšom prípade hľadáme nové výchovné postupy. No nie vždy použijeme také, ktoré by deti pozitívne formovali. Skôr naopak. Kvôli neadekvátnym prístupom sa deti často ešte viac od dospelých vzďaľujú.“

Už Sokrates považoval sebapoznávanie za privilegovaný spôsob zušľachťovania vlastnej duše a dosahovania cnosti. Darina Vranová vymyslela rozprávky, prostredníctvom ktorých učí deti vyznať sa v sebe. Sama hovorí: „Vo vlastnostiach súčasných detí vidím dar. Sú emočné, pocitové, impulzívne, zároveň inteligentné. Ako pomôcť deťom s týmito charakterovými rysmi? Potrebujú pozornosť, čo zabezpečuje denník. Potrebujú sa vyznať v sebe, čo zabezpečujú sebapoznávacie rozprávky. Rozprávky vysvetľujú, ako vznikajú emócie, ako na posmešky reagovať,  ako využiť vďačnosť pri vysvetľovaní potreby starania sa o veci, ktoré nás obklopujú. Ako ale môžeme pomôcť deťom vyznať sa v sebe? Jedine tak, že sa dokážeme aj sami vyznať v sebe. Jedine tak, že pochopíme funkciu pocitov a emócií v našom vnútornom svete a prestaneme sa ich báť a zvaľovať vinu za ich vznik na niekoho iného.“

Jednou z ciest, ako sa dopracovať k prosociálnosti, k sebapoznaniu a zároveň aj k lepšiemu spoznávaniu sveta je aj práca s denníkom. Premýšľala som nad tým, ako zakomponovať  prácu s denníkmi na druhý stupeň základnej školy tak, aby táto práca bola pre žiakov nielen príťažlivá, ale zároveň by nenarušila vyučovací proces, vychádzala by priamo z tematických plánov, prebralo by sa požadované učivo, ale zároveň by učiteľ so žiakmi urobil aj niečo navyše. Pretože som slovenčinárka, napadlo mi, že denníky využijem predovšetkým na hodinách literárnej výchovy a využijem na túto formu vyučovania také texty z učebnice, ktoré akosi sami od seba nabádajú nielen k zamysleniu sa nad literárnym dielom, ale aj  nad sebou samým a vzťahmi k druhým. Tiež je to metóda, pomocou ktorej učím žiakov nenásilne komunikovať. Najprv písomne so sebou samým, neskôr i ústne v rámci triedy. Zistila som, že využívanie denníkov je optimálnou  cestou na prepojenie etickej a literárnej výchovy. A tak sa vo svojich návrhoch vyučovacích hodín zamýšľam aj nad využitím denníka pri práci s literárnou ukážkou, pri čom vychádzam z textov, ktoré sa nachádzajú v aktuálnych učebniciach literárnej výchovy pre príslušné ročníky. Výhoda práce s denníkom spočíva v tom, že sa vychádza z osobných skúseností žiaka, ktoré získal pri čítaní textu. Učenie sa takto stáva osobnejším, konkrétnejším a živším. Vďaka písaniu do denníkov si žiaci zvykajú na uvoľnenejšiu komunikáciu, zlepšujú si pravopis, obohacujú slovnú zásobu, učia sa vyjadrovať svoje názory a emócie, nenásilne podporujeme ich tvorivosť. Zvyšuje sa aj vnútorná motivácia a sebaúcta. Niekedy sa prostredníctvom denníka dokážu žiaci zbaviť aj zlých pocitov. Keď napríklad svoju zlosť opíšu v denníku, nechce sa im ju navonok až tak silno prejavovať. Práca s denníkmi je obohatená aj o metódy tvorivej dramatiky, ktoré výrazným spôsobom dokážu žiakov uvoľniť  a motivovať k  práci na hodine. Tým, že prostredníctvom scénok, dramatizácie alebo pantomímy intenzívnejšie prežívajú život literárneho hrdinu, nenápadne sú nabádaní aj k analýze vlastných pocitov, prežitých skúseností, dojmov a zážitkov. To, čo dlhé roky nosia v sebe nespracované, často sa vďaka spomínaným aktivitám rozlúšti, ba dokonca vylieči. Takýto prístup k literárnej výchove sa mi javí ako veľmi prospešný pre žiakov, pretože realita je taká, že čoraz viac žiakov sa denne zmieta v množstve problémov, o ktorých často nemajú komu ani povedať, a tak práca s denníkom ich často môže naštartovať i k riešeniu bolestí, ktoré sú niekedy hlboko v duši ukryté a nenápadne rozožierajú ich vnútorný svet.

Svet literárnych diel je nádhernou vstupnou bránou do sveta formovania detských citov, duchovna a vyšších hodnôt. Je jedným z protipólov dnešného plytkého  konzumného sveta, ktorý nám ponúka  možnosť  nahliadnuť aj za stenu presne nepomenovaného, možno len predpokladaného a precíteného. Učme  našich žiakov chápať aj tento svet, pretože jeho prijatie dáva životu hlbší rozmer. Čím skôr si  uvedomia, že skutočnosť sa nemusí vnímať len rozumom, ale aj srdcom, tým skôr  majú nádej dostať sa na cestu empatického vnímania ľudí. A k rozvoju tejto schopnosti môže pomôcť aj čítanie literárnych diel. Dobrým pomocníkom v tomto smere sú vhodne zostavené pracovné listy, metódy a  aktivity, ktoré žiakov sprevádzajú na ceste skúmania nielen literárneho diela, ale aj vlastného sveta.

Aj profesor Milan Ligoš, didaktik slovenského jazyka, vo svojom diele  vychádza  zo známych humanistických tendencií a zdôrazňuje potrebu sústredenia sa na žiaka, pričom má na mysli, že „nemôže ísť o nadvládu jednej zložky osobnosti alebo o jarmo pamäti či vedomostí na úkor inej zložky, resp. citu, mravnosti, hodnotiaceho myslenia a pod. Ak tieto podmienky nie sú naplnené, tak len ťažko môžeme uskutočniť program motivačného pôsobenia na žiakov.“  (Ligoš, 1999, s.43) Táto myšlienka veľmi úzko korešponduje aj s myšlienkami   Štátneho vzdelávacieho programu, kde sa píše, že „primárnym v literárnej výchove sa stáva rozvoj schopností žiaka poznávať svet a zmocňovať sa ho esteticko-umeleckými prostriedkami a úsilie odstrániť z vedomia žiaka presvedčenie o jedinečnosti a nenahraditeľnosti kognitívneho prístupu k svetu a smerovanie  k pochopeniu špecifík, ktoré v poznávacom procese predstavuje estetické osvojovanie reality. Obsahové osnovanie predmetu smeruje k rozvíjaniu čitateľských kompetencií, resp. súboru vedomostí, zručností, hodnôt a postojov zameraných na príjem (recepciu) umeleckého textu (čítanie, deklamácia, počúvanie), jeho analýzu, interpretáciu a hodnotenie.“    

Dnes učiteľ nie je nikým a ničím obmedzovaný a má veľa možností pri výbere metód, pomocou ktorých môže pristupovať k rozboru  literárneho diela, a tak u žiakov formovať nielen vedomosti, ale aj ich cítenie a prežívanie, teda kognitívnu i nonkognitívnu stránku osobnosti.  V súčasnosti máme my učitelia k dispozícii množstvo najmodernejších foriem a metód vyučovania, učebných pomôcok a  tvorivých prístupov. Ak tieto ponúkané možnosti obohatíme o nové chápanie žiaka, ak do učiva zakomponujeme pravé hodnoty, ak sa nám vyučovanie podarí „zduchovniť, zoživotniť a poludštiť“ (M.Ligoš), tak sa nemusíme báť budúcnosti. Ak totiž do vyučovania vložíme srdce, vyrastie nám generácia, ktorá bude riešiť veci nielen s rozumom, ale aj s citom. A tam, kde je srdce a cit, kde sú vyššie hodnoty, tam je aj dobro. A rozsievanie dobra robí svet lepším.